Príbeh vojaka

...rodine sa darilo, boli sme spokojní až do polovice augusta roku 1914, keď bola vyhlásená všeobecná mobilizácia a začala sa prvá svetová vojna. Hovorilo sa, že bude trvať len dva mesiace. Otec tiež narukoval. Najprv do Levíc a po odchode na front sa po dvoch mesiacoch dostal do ruského zajatia na poľsko-ruskej hranici pri meste Išonzov. Tam rakúsko-uhorské vojsko pri kopaní zákopov prekvapila ruská bubnová paľba. Podrobnosti sme vedeli z listu od otca, ktorý sme dostali v marci 1915 zo zajateckého tábora a z článku, ktorý vyšiel po vojne v jedných z budapeštianskych denníkov.
Otcov sused, stojaci v zákope na tri kroky od neho, hovorí: “Pán Mészároš, žijete ešte?” “No ešte žijem”. Ked sa paľba skončila, zo 750 nás zostalo asi len 300. Padli sme do zajatia. Odviezli nás 3000 kilometrov ďalej, na ďaleký Sibír, do Omska. Cestovali sme tam dva týždne vlakom na veľmi skromnej strave (chlieb, sucháre, čierna káva a riedka polievka). Môj organizmus neznášal veľmi krutú zimu (mínus 40-50 stupňov Celzia). Ochorel som na zápal pľúc a pohrudnice tak vážne, že mi už málo chýbalo... Liekov nebolo a ani lekára. Až koncom februára 1915 prišiel do lágra jeden čínsky lekár. Medzi štyrmi očami mi vysvetlil, že tam nevydržím. “Ešte raz sa z toho dostanete, ale potom na druhy kráť... Teplejšie kraje vám pomôžu” – naznačoval.
Od otca sme dostali ďalší list z čínskeho pohraničného mesta Hajlun. Oznamoval nám, že sa mu podarilo aj s dvomi kamarátmi ujsť z ruského zajatia. Bol rád, že to tak dopadlo, lebo bol už veľmi vysilený z prác na stavbe vodnej nádrže, kde hrozila epidémia.
Otec mal hodnosť slobodníka. Jeden zo skupiny šiestich rakúsko-uhorských zajatcov, ktorý sa rozhodli ujsť z ruského zajateckého tábora, bol čatár. Keďže mal najvyššiu hodnosť, stal sa veliteľom skupiny. Na útek sa im okrem trošky potravín (chlieb, sucháre, čaj, konzervy) podarilo obstarať aj kompas a časť mapy. Jeden z nich krátko predtým dostal balík z domu a našťastie nebol vykradnutý. V balíku bola aj fľaštička rumu. V noc úteku ju ponúkli strážcovi. Ten predtým pochytal aj psov, fľašu vypil a zaspal. Utečenci potom pod vedením čatára podliezli ostnatý drôt tábora a ušli. Ich útek bol odhalený asi až na svitaní. Keďže na teréne nezanechali žiadne stopy, podarilo sa im uraziť veľký kus cesty smerom k hraničnej rieke Amur. Tri dni blúdili sem a tam.
Ráno sa pohli smerom na sever. Otec hovorí: Pán cukfírer, takto sa nedá postupovať. Zbytočné sme chodili tri dni. Treba isť tadiaľto na juhovýchod- ukázal rukou smer. Čatár to neuznal. Otec prehlásil, že s nimi nejde. Vtedy sa k nemu dvaja pridali, takže vznikli dve skupiny. Otec sa vybral zvoleným smerom. O ďalšie tri dni boli pred Amurom. Mali už len tri kúsky chleba a boli vysilení. Otec povedal: “kým neuvidíme dom, alebo svetlo nebudeme jest”. Večer zbadali svetielko, na kraji lesa stál domček. Nevedeli, že prišli k pohraničnému hostincu medzi Mongolskom a Čínou. Vošli do domu a videli, že tam bol aj výčap. Mali pár kopejok a tak si objednali chlieb a slaninu. Hostinská naznačila že sami nemajú čo jest, no po kúsku im predsa len doniesla. Ako tak večerali, malé asi 5 ročné dievčatko sa motalo medzi nimi a hovorilo: “soldát”…
Vzápätí počuli ako niekto z dvora vycválal na koni. Hneď neodišli, aby to nebolo nápadné. Otec sa zohol k dievčatku a pohladkal ho po vlasoch. Dievča mu zbadalo na krku zlatý krížik (ktorý mal už jednu časť odlomenú). Otec mu krížik daroval. Matku dievčatka to dojalo a pomohla im utiecť- ukázala im smer cesty. Šli akože nazad, aby poplietli kozákov. Najprv prechádzali stepou. Keď ich už od krčmy nebolo vidieť, urobili veľký oblúk a dostali sa do hory. Založili si ohník, no rýchlo ho uhasili, lebo zbadali, že sa utáborili pri pohraničnej ceste. Okolo polnoci počuli dupot koní smerujúcich k hostincu. Ráno na svitaní sa išli pozrieť, kadiaľ vedie cesta. Prešli cez ňu a keď sa rozvidnelo, na mape zistili, že hostinec je od Amuru 3- 4 kilometre. Hneď sa Vybrali ďalej. Okolo ôsmej dorazili k rieke. Mali so sebou sekerku a mienili si spraviť plť. Na tom mieste bol Amur veľmi široký a plytký, prebrodiť sa ale nedal. Keď kresali kmene, jeden dával stále pozor. Aj vodou donesene kmene chytali a použili na plť. Zväzovali ich divým chmeľom. Ako toto robili, naraz sa objavil človek v člne, plávajúci proti prúdu a skríkol: “zdravstvujte! ”. Naši utečenci si mysleli, že je to koniec. No bol iba sám. Ďalší ľudia sa neukázali. Povedal im: “necharaso ”. Ja vás vezmem cez hranicu. A mate šťastie, lebo ti traja včera padli do zajatia a boli zastrelení. Ja som emigrant, vyhnanec z cárskeho Ruska. Som tu už pätnásť rokov.
Sľub splnil. Najskôr zobral jedného, potom ďalšieho a nakoniec otca. Keď boli uprostred rieky, objavili sa kozací a začali strieľať. Prievozník však povedal, že už sú za polovicou, už je dobre. “Zavediem vás do zberného tábora... ”. Trojica sa dostáva do mesta Hailun, tam už bolo 36 rakúsko-uhorských vojakov. Nebolo im tam zle, mali vlastnú kuchyňu a ich pobyt financovalo americké veľvyslanectvo. Uživili sa tam ľudia a s nimi aj jedna fenka. V Hailune sa zdŕžali niekoľko mesiacov. V jeseni ich premiestnili na dvoch dvoj kolesových vozoch do Cicigaru. Cesta im trvala asi desať dní. Hneď prvý deň prešli najmenej 30 kilometrov. Išli cez step, kde nebola ani vyjazdená cesta, iba vysoká hustá tráva, borievkové a hlohové kríky. Nocovali pri vatre. Ráno zistili, že tá fenka, ktorú nechali v Hajlune, prišla za nimi. Musela sa však obrátiť niekoľko razy pre svojich 5 šteniatok. Našli ju medzi nimi uhynutú a keďže mláďatá boli odkázané na jej mlieko, uhynuli tiež. Udivilo ich to. Psy tam bývajú bez gazdov, nakoľko budhisti žiadne zviera nezabijú, takže v Číne bolo všade veľa psov. Našincovi sa veľmi čudné vidí, z čoho vlastne žijú... Na novom mieste sme sa mohli presvedčiť, že túlavé psy z času na čas veľa hladujú. Ale niekedy sú až priveľmi sýte. U Číňanov je zvykom, že mŕtvoly nepochovávajú, ale ich vyvezú na odľahlé miesto a tam ich ponechávajú supom, vranám a psom. Pri mŕtvych nechýbajú ich obľúbené jedlá.
Čínski kočiši sa dobre orientovali v stepi aj bez ciest. K nasledujúcej dedine prišli na druhý deň k večeru. Takto postupovali až do cieľa.
- Mali sme v utečeneckom tábore aj voľne dni, keď s nami odišiel jeden ozbrojený vojak (hlavne kvôli našej bezpečnosti) na vychádzku do mesta- A tak sa stalo, že sme videli aj popravu. Odsúdení trávili posledne hodiny zatvorení v dome a hrávali hru v kocky. Hrávali dovtedy, kým ich pomocník kata podľa poradia nevyvolal na popravu. Domáci čakávali na popravu, aby si mohli kúpiť kúsky z rozťatého povrazu, na ktorom visel odsúdený. Považovali to za talizman. Verili, že keď budú vlastniť takýto kúsok povrazu, budú mať také smelé srdce, ako obesenec. Tí totiž ani v najmenšom neprejavili strach.
Otec v tábore strávil 4 roky, od jesene roku 1915 do leta 1920. Za tohto dlhého pobytu nadviazal priateľstvo s tamojším mešťanostom, s ktorým často hrával biliard. Obaja vedeli natoľko po rusky, že sa ako-tak dohodli, dorozumeli. Ako bývalý hostinský ovládal túto hru dobre. Keď sa zúčastnil na súťaži, kde bolo aj tridsať hráčov, vyhral prvú cenu. Bol to zlatý prsteň s čínskym monogramom jeho mena a s čínskym národným odznakom – strieborným drakom, dlhým 12 centimetrov a 3 kališkami zo striebra. Bola to cenná trofej.
Nebola však len radosť tam byt. Nie všetci utečenci boli slušní ľudia. Niektorých nachytali pri krádeži. To sa nepáčilo ani Číňanom. Keď nás videli na ulici, tak na nás pľuli. Pri dobromyseľnej výtke za takéto správanie sa nám ešte aj vyhrážali. Prichytených zlodejov netrestali obesením, ako domácich, len ich zavreli. Väčšinu z nich tvorili kapsári z Budapešti a ďalších veľkých miest.
Pri tom všetkom strava nebola horšia, ale pobyt bol nepríjemnejší a túžba po domove väčšia. Keď prenikli správy o revolúcii v Rusku na Ďaleký východ, v tábore sa zvýšil počet utečencov na 100 – 130. Vtedy sa zhoršili podmienky života v tábore. V lete roku 1920 prišli československí legionári pre tých utečencov, ktorí mali bydlisko na Československom území a stali sa tak občanmi novej republiky. Tak sa rozlúčili s táborom a vo Vladivostoku sa nalodili na cestu domov. Z tohto ruského mesta sa plavili 52 dní až do albánskej Tirany. Pohonné latky a tovar si loď naložila v Shanghaji, Hongkongu, Saigone, Singapure (odtiaľ otec doniesol veľké balíky čaju, mäsové a rybacie konzervy, tabak a cigarety). Ďalšie zastávky boli na Cejlóne, v Adene, Sueze a Port-Saide. Z Tirany šli ďalej vlakom smerom na Viedeň, Bratislavu až domov. Za celý ten čas prišla od neho posledná sprava z Činy. Písal vraj viac kráť, no nič sa k nám nedostalo...
(prepis poznámok starého otca)

(korešpondencia zo zajatia)

Peme