Kaštieľ Rusovce (SK)

Rusovce (maďarsky Oroszvár, německy Karlburg, chorvatsky Rosvar) jsou městská část Bratislavy na pravém břehu Dunaje, jižně od městských částí Petržalka a Jarovce v okrese Bratislava V.
Původně samostatná obec Rusovce se poprvé vzpomíná roku 1266, kdy měla převážně zemědělský charakter. V středověku se sem přistěhovalo mnoho Chorvatů. Koncem 19. století byli všichni obyvatelé Němci (zřejmě poněmčení Chorvati). Roku 1918 se Rusovce nestaly součástí Československa, ale zůstaly spolu s Jarovcemi a Čunovem v Maďarsku, až v roce 1947 byly připojeny k Československu a roku 1972 k městu Bratislava.
Nejvýznamnější historickou památkou Rusovců je zdejší kaštel s anglickým parkem, přestavěný v 2. polovině 19. století v tzv. windsorském slohu. V současnosti je delší dobu pro veřejnost nepřístupný :(

Obšírnejšie:
,,DEJINY:
Podľa historických prameňov už v 13. storočí stál v Rusovciach hrad, v listinách označovaný ako „Uruzwar“. Prvá zmienka o hrade v Rusovciach je z roku 1266 v súvislosti s darovaním Rusoviec uhorským kráľom Belom IV. Herrandovi Hédervárimu, kráľovskému koniarnikovi, županovi Trenčianskeho a Mošonského komitátu. V priebehu 14. storočia boli Rusovce kráľovským majetkom (pravdepodobne ako súčasť panstva Magyaróvár) a boli dávané do zálohu. V roku 1410 sa ako záložný majiteľ uvádza rod Tompekovcov (tiež aj ako Tanpek), v rokoch 1439 – 1452 Štefan a Juraj Rozgonyiovci, v druhej polovici 15. a začiatkom 16. storočia opäť Tompekovci.
V ďalšom období prechádzal hrad do vlastníctva na základe novovznikajúcich manželských zväzkov. V roku 1502 dostala Uršula Tompeková, vydatá za Josu de Vassa, donáciu od kráľa Vladislava II. na mestečko Rusovce spolu s hradom a časťou Čunova. Pre ďalší vývoj Rusoviec malo najväčší význam manželstvo Uršulinej pravnučky Heleny, rodenej Josa. Jej manželom bol Juraj Zichy, podžupan Mošonskej stolice. Ich potomkovia podiel na dedičstve rozmnožili.
S príchodom rodu Zichyovcov nastáva najväčší rozmach rusovského panstva. S panstvom Jurajovho syna Štefana sa spája prestavba pôvodného hradu na neskororenesančný kaštieľ v roku 1656. Je pravdepodobné, že stavebne nadviazal na už existujúcu, staršiu budovu. Stavba bola situovaná približne v strede dnešného severného krídla.
Ďalší z významnejších majiteľov panstva i kaštieľa bol František VIII. Zichy-Ferraris, ktorý k svojmu pôvodnému rodovému menu začal používať prídomok Ferraris (po rode, ktorý vymrel po meči Františkovým svokrom). Jeho syn Emanuel dal na počesť svojej anglickej manželky Šarloty prestavať pôvodný kaštieľ v rokoch 1843 – 1850 v neogotickom, tudorovskom slohu. Základný kameň novogotického kaštieľa bol symbolicky položený 11. júna roku 1843. Na slávnosti sa ako čestný hosť zúčastnil aj rakúsky kancelár, knieža Metternich, ktorý prostredníctvom svojej tretej manželky Melánie bol Emanuelovým švagrom. Prestavbou kaštieľa, ktorej výsledkom je jeho dnešný vzhľad, bol poverený v tom čase známy viedenský architekt Franz Beer.
Emanuelovo manželstvo ostalo bezdetné a tak rodové dedičstvo prešlo na jeho brata Félixa, ktorý sa stal posledným zichyovským majiteľom panstva. Félix so svojou manželkou, grófkou rodenou Reichenbach, panstvo i kaštieľ v roku 1872, trinásť rokov pred svojou smrťou, predal. Kaštieľ pre svoju druhú manželku Lauru kúpil 62-ročný Hugo I., gróf Henckel z Donnersmarktu.
Jeho vlastníctvom začalo obdobie ďalšieho veľkého rozkvetu panstva. Gróf Henckel, rodený hospodár, sa pustil do zveľaďovania svojho majetku. Na svojom panstve založil niekoľko majerov a fariem. Najväčšiu slávu mu priniesol jeho žrebčín, ktorý sa svojho času stal jedným z najúspešnejších chovateľských zariadení v strednej Európe. Chovali sa tu žrebce, ktoré na dostihových dráhach po celej Európe dosahovali skvelé úspechy. Po grófovej smrti boli kone premiestnené do rakúskeho Wolfsbergu, kde ich mal v prenájme od nového majiteľa barón Alfonz Rotschild. V roku 1881 bola nanovo založená aj časť parku za rusovským ramenom. Táto plocha nadväzovala na park pri kaštieli, od ktorého ju oddeľovalo niekoľko nových prechodov určených pre jazdu na koni. Grófova manželka Laura prežila manžela o pätnásť rokov. Rok po jej smrti (v roku 1906) dedičia kaštieľ predali posledným majiteľom.
Stali sa nimi manželia Elemér a Štefánia Lónyayovci. Tí pokračovali v úpravách kaštieľa v duchu svojej doby. Tie sa dotkli najmä vnútorného vybavenia – ústredné kúrenie, kúpeľne. V parku dali postaviť vodárenskú vežu (zv. minaret), ktorá mala zabezpečiť dostatok vody. Stavebne nadväzovala na vzhľad kaštieľa. Bola postavená v tvare orientálnej vežičky – minaretu. Vežu využívali až do druhej polovice 20. storočia. Štefánia dala vzniknúť záhradníctvu (Stephaneu) známemu v blízkych i vzdialenejších končinách. Park za kaštieľom sa pričinením svetoznámych záhradníkov zmenil na rozsiahly anglický park prechádzajúci voľne do okolitej krajiny. Interiér kaštieľa sa zapĺňal hodnotnými umeleckými artefaktami a nábytkom. Možno povedať, že za panstva Lónyayovcov dosiahol rozmach rusovského panstva svoj vrchol."

Info:
https://sk.wikipedia.org/wiki/Ka%C5%A1tie%C4%BE_v_Rusovciach
http://www.slovenskehrady.sk/kastiel-rusovce
http://www.topky.sk/cl/1000125/1581099/Projekt-za-milion-ma-zmenit-kastiel-v-Rusovciach--FOTO-Pozrite-sa--ako-to-tam-teraz-vyzera

Zdroj foto č.6: www.teraz.sk

video: http://www.teraz.sk/spravodajstvo/vstup-zakazany-rusovce-kastiel/97502-clanok.html?combinedGlobalTab_teraz=0

Fotené včera, teda aktuálna situácia :/
Veľká škoda a hanba, že sa to vlečie a neslúži to ako múzeum či galéria.
Ale hádam sa aspoň naše deti dočkajú ...

Photo